OPETH - The Last Will And Testament
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Chram kniežaťa temnôt Baala. O čom tento názov vypovedá? Letmý pohľad na cover albumu ako aj samotný názov kapely vypovie jediné, že máme opäť raz do činenia s takzvaným pure (true?) blackom.
Stručný úvod, ku ktorému netreba nič dodávať. Tak, čo znamená pure black v prípade TEMPLE OF BAAL? Neznamená nič iné ako napríklad u nedávno recenzovaných NEHEMAH. Tak v prvom rade je to typický kanálny zvuk, ktorý neznesie nijaké vážnejšie porovnanie s produkciou súčasných (black) metalových spolkov. V ďalšom rade sú to gitary, basa bicie...ostrý základ je postavený, už len ho správne využiť.
A tu je kameň úrazu, a to to správne využitie. Chlapcom ide v prvom rade opäť raz o čo najdrsnejší image a, čo najdrsnejšiu hudbu, za ktorou by som povedal sa skrýva neschopnosť skomponovať niečo skutočne hodnotné a zaujímavé. Iste dá sa namietať, že pri takejto extrémnej hudbe ide o niečo iné teda, tvrdosť, extrém, UG vyznenie a podobné (ne)zmysly. Avšak aj tieto aspekty sa dajú perfektne zvládnuť pri dostatočnej hráčskej a hlavne kompozičnej zručnosti, námatkou spomeniem napríklad notoricky známych MARDUK, ktorí síce zostávajú pri pure blacku, ale vedia ho podať podstatne lepším a určite rovnako extrémnym spôsobom. Tu už nebudem ďalej spomínať kapely ako ZYKLON, resp. SATYRICON, ktorí tiež stavajú svoju tvorbu na poctivom gitarovom základe... Pri popise tvorby TEMPLE OF BAAL môžem byť opäť stručný. Rezavý zvuk gitár, skladby postavené na zväčša zopár dookola opakujúcich sa riffov. Bicie postavené na rýchlych klepačkových tempách, vokál typický blackový škrekot. Zboostrovaná basgitara. K tomu nevýrazný trocha "zahulený" zvuk celej nahrávky a to je tak všetko. Zaujímavé momenty a aj nejaké to spestrujúce sólo prichádzajú len v chvíľach keď kapela spomalí do stredného tempa. Ak by som mal s niečím porovnať tak by to boli práve CARPATHIAN FOREST, respektíve skoré nahrávky MAYHEM. Avšak aj CF sú o dobrú triedu vyššie ako TEMPLE OF BAAL a MAYHEM sú niekde úplne inde a o niekoľko tried vyššie. O lyrike opäť zmysel hovoriť nemá, urobte si o nej obraz z názvu albumu a coveru...
TEMPLE OF BAAL by mali popracovať určite na produkcii nahrávky, taktiež na pestrosti skladieb a držať sa určite viac strednotempových častí, ktoré im sedia podstatne viac a sú na albume najpútavejším elementom. Ako lokálnu kapelu a striktne UG materiál sa tento album dá brať, snáď aj párkrát vypočuť. Skutočne však nič nové neprináša. Snáď ortodoxný vyznávači starého blackmetalu prahnúci po evil a true UG image by mohli byť s nahrávkou spokojní. Ostatní asi len veľmi ťažko.
Tak tu by som toto resúmé mohol opísať z toho k recenzii NEHEMAH, takže kto má záujem nech sa pozrie tam, kto nemá tak škatuľka old - school pure black mu musí stačiť.
5 / 10
Amduscias
- gitary, vokál
Arkdaemonn
- basgitara
Herr Rikk
- bicie
1. Backstab
2. Triumphing Blasphemy
3. Towards Eternal Death
4. Years Of Hatred
5. Deathblessed (At The Hornlike Spears)
6. Slaves To The Beast
7. Ruins...
Servants Of The Beast (2003)
Faces Of The Void (2001)
Black Unholy Presence (2000)
Satanas Lux Solis (1999)
Vydáno: 2003
Vydavatel: Adipocere Records
Stopáž: 31:08
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Aktuální EP ukazuje dvě tváře současně. Zprvu klasický symfonický patos, pak ovšem skladby „200 Years“ a „Live The Tale“, které se bez sborových refrénů obejdou, a hned je to o třídu lepší. Tudy vede cesta z tvůrčí smyčky a bezradnosti posledních alb.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.